História tanca
História tanca
„Archívny výskum zameraný na tanec sa uskutočňoval iba okrajovo. Tanec bol takou samozrejmosťou, prastarou činnosťou, že jej málokto venoval pozornosť.
Zmienky o ľudových tancoch sa začínajú v 6. storočí a týkajú sa rôznych slovanských vetiev. Pramene z predfeudálneho a ranofeudálneho obdobia hovoria o Slovanoch ako o tanečníkoch a hudobníkoch. Pri rôznych oslavách starých Slovanov sa uplatňovali obradné i zábavné tance.
Svedectvo, ktoré o Slovanoch vydal napríklad Arab Al-Bekri v 11. storočí, hovorí, že Slovania sa radujú a veselia pri spaľovaní mŕtvoly, lebo veria, že sa božstvo zmilovalo nad nebohým. Pohrebný tanec na Slovensku sa spomína i v 17. a 19. storočí.“
„Zo 16. storočia existujú zmienky o tancoch na priadkach, trvajúcich až do polnoci. Podľa nich sa ani svadby nezaobišli bez náruživého tanca. Zvlášť cenným slovenským tancom, ktorý sa spomína na začiatku 16. storočia a je všeobecne rozšírený v slovenskom etniku, je mužský sólový, dvojicový, štvoricový i skupinový tanec odzemok – tanec našich valachov. Ľudová tradícia ho pozná pod viacerými názvami, ktoré hovoria o jeho funkcii, sprievodných piesňach a nevyhnutných rekvizitách (po valasky, hajdúsky, hajdúch, jánošíkovský, zbojnícky, Jánošíkov tanec, čuškový, valaškový, palicový, okolo fľašky, okolo pohárikov, okolo klobúka, juhásky atď.). výnimočne ho tancovali i ženy, alebo sa k sólistovi pripojila tanečnica.
Koncom 16. storočia štítnické zhromaždenie evanjelických kňazov zakazuje priadky, turíčne stavanie mládeneckých kráľov, tance, fašiangové preobliekanie a bláznenie.
V 18. storočí sa v súvislosti s doplňovaním armády, verbovaním, rozvíja tanec verbunk – verbovný tanec. Koncom 18. storočia robil vlastivedné výskumy Ladislav Bartholomeides. Zmienil sa o káčerovom, kohútovom a makovom (stupkovom) tanci. 25. augusta 1764 – asi pri príležitosti svojich menín – usporiadala Mária Terézia na Bratislavskom hrade tanečnú zábavu, na ktorej sa okrem nemeckých tancov tancoval i uhorský tanec.“
„Na prelome 18. a 19. storočia sa roľnícke tance stávajú národnou vizitkou pomaly sa rodiaceho meštianstva. Najmä v štyridsiatych rokoch sa v mestách usporadúvajú zábavy – národné slovenské tance – na ktorých nebol zvláštnosťou ľudový kroj, pieseň, hra a tanec. Novokomponované štvorylky, mazúrky a polky prízvukujú svoju slovenskosť najmä názvami ako Polánka, Božena, Milka, Lada, Želmíra, Milena, Anna, Anica, Živena.
V uhorskom viacnárodnostnom prostredí vzniká zo starších koreňov čardáš. Kým v českom prostredí za obdobnej situácie polka. Oba tance vznikli v prvej polovici 19. storočia. Celkovo dosahujú ľudové tance v 19. storočí vrchol svojho rozvoja.
V 20. storočí klasický tanečný folklór postupne odumiera, stráca na životnosti. K určitému zvratu dochádza až po druhej svetovej vojne, keď sa ľudový tanec stáva javiskovým umením.“