Tanečný folklór
„V minulých storočiach, keď sa väčšina ľudových tancov vytvárala, žila podstatná časť národa na vidieku. Ľudové tance sa viažu prevažne k vidieckym vrstvám obyvateľstva – roľníkom, pastierom, drevorubačom, uhliarom, baníkom, drotárom; remeselníkom malých miest – kožušníkom, debnárom, plátenkárom, kováčom, ševcom, obuvníkom; poľnohospodárskym robotníkom – paholkom, žatviarom, domkárom, slúžkam; a továrenským robotníkom s dlhšou výrobnou tradíciou – textilákom, železiarom, mašiarom, kožiarom.
Tanec bol i v ľudovom prostredí predovšetkým kultúrnym prejavom kolektívu, súčasťou a spolutvorcom spoločenského života. Podieľali sa na ňom rytmický, obyčajný a umelecký pohyb, hudba, pieseň a neraz i zvykoslovie, prípadne sa stával súčasťou zvykov.“[1]
[1] MÁZOROVÁ, M. – ONDREJKA, K., 1990: Slovenské ľudové tance. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo., 1990
