Kroje
„Na Slovensku si ľud, ktorý žil na dedinách a zaoberal sa prevažne roľníctvom, zachoval takmer do polovice 20. storočia špecifický, svojrázny odev. V národopisnej odbornej literatúre sa tento odev nazývaný ľudový odev alebo kroj. Jeho vznik a vývoj na našom území ovplyvňovali prírodné podmienky (geografická poloha, klíma), ku ktorým sa pripájali spoločensko-ekonomické faktory, ktoré sa v priebehu dejín menili.
Od najstarších čias takmer do súčasnosti siahal ľud na Slovensku pri zhotovovaní svojho odevu za materiálom, ktorý mu poskytovala príroda. Divá zver a od 14. storočia narastajúci chov oviec boli prirodzeným zdrojom koží, kožušín a vlny. Z konopí, ľanu a ovčej vlny sa dorábala priadza, z nej sa tkali textílie.“
„Na prelome 20. storočia predstavuje slovenský ľudový odev do 70 variantov a podvariantov. Špecifikum odevných variantov pozostávalo jednak z rôznych prvkov mužského a ženského odevu (celková skladba odevu, silueta odevu, spôsob nosenia, uprednostnenie niektorého materiálu, farieb, vzorov, účesy a pokrytie hlavy dievčat a žien), ďalej z množstva dekoratívnych prvkov (najdôležitejšími boli výšivky, ďalej tkaniny, čipky, šnurovanie, aplikácie a iné), ich techniky (ornamentálne motívy, ich skladba, farebnosť).
V mužskom odeve je to košeľa, gate, súkenné nohavice, rozličné druhy súkenných trojštvrťových alebo dlhých vrchných odevov (kabanice, čuhy, haleny, širice, guby) aj z kožušiny (kožúšky, kožuchy, čiapky).
V ženskom odeve sa z plátna šil rubáč (spodník, podolok, pendeľ), oplecko (rukávce), zástery, sukne, čepce, zo spradenej vlny sa tkali zástery alebo súkno, z ktorého sa šili vrchné súčasti (čušky, kabaničky), z kožušín kožúšky, kožuchy. Medzi starodávne prvky odevu patrí aj obuv šitá z kože (krpce) i pletená z vlny. Podobne k archaickým prvkom patrí i úprava vlasov mužov a žien.“
„Detský odev má špecifické, preň charakteristické časti. Jednak sa v ňom zachovali niektoré archaické prvky, ktoré z odevu dospelých vymizli, jednak obsahuje veľa nových prvkov z mestského odevu. Vyplýva to z faktu, že deti rýchlo vyrástli alebo zodrali šatstvo, preto sa pomerne skoro – už v 1. polovici 20. storočia začala kupovať i konfekcia. Z tohto dôvodu sa na detskom odeve nachádza i málo ručnej výzdoby (výšivka). Detský odev v minulosti bol prispôsobený veku. Do roka malo dieťa plátennú košieľku, v zime zdvojenú. Od jedného roka až do 3 – 4 rokov to boli rôzne druhy košeľovitého odevu s rôznymi názvami – obdoby oplecka, košele, siahajúce takmer po členky a obvykle nerozlíšené podľa pohlavia. Až potom sa tento košeľovitý šat doplnil ešte niektorými vrchnými súčasťami. Dievčatá i chlapci nosili navrch akési šatové zástery (kabát, kabaňa, vigan, boľeš a pod.), chlapci niekedy už aj plátené gatky (plundre, puligeri).
V spojitosti s rytmom pracovného procesu počas roka i v spojitosti s výročnými obradmi a sviatkami sa vytvorilo množstvo príležitostných odevov, zachovávajúcich často tradície predošlých generácií, ako sú: pracovný a sviatočný odev, zimný a letný odev, obradové odevy (krstiny, svadba, pohreb, odev do truhly), odev zviazaný s výročnými zvykmi (vítanie jari, betlehemci, cirkevné sviatky), odev regrútov.“